Hruška

Hrdza hrušková (Gymnosporangium sabinae) je huba so zložitým vývojovým cyklom. Jej zimným hostiteľom je predovšetkým borievka netatová (Juniperus sabina) a ďalšie druhy borievok, letnými hostiteľmi sú rôzne odrody hrušiek. Huba prezimuje v zhrubnutých častiach konárov borievok. Na jar sa v týchto ložiskách objavia žltooranžové výrastky s množstvom zimných výtrusov, ktoré sa z nich uvoľňujú a infikujú listy hrušiek. Na vrchnej strane listov hrušiek vznikajú oranžové alebo karmínovočervené škrny s plodničkami v podobe tmavých bodiek. V druhej polovici leta sa v mieste týchto škvŕn na spodnej strane listov pletivá zduria a neskôr sa z nich uvoľňujú tzv letné výtrusy, ktoré môžu opäť nakaziť konáre borievok. Choré borievky sú trvalým zdrojom infekcie pre okolité hrušky. Hrdza hrušková sa šíri predovšetkým za daždivého jarného počasia.

Najčastejšími pôvodcami hniloby ovocia sú huby rodu Monilia. Hnilobu jadrového ovocia spôsobuje Monilia fructigena, kôstkového ovocia Monilia laxa, ktorá okrem plodov infikuje v jarných mesiacoch aj kvety a výhonky višní, marhúľ a sliviek a vyvoláva známe moníliové usychanie kvetov a výhonkov. O hubách rodu Monilia treba vedieť, že zdravé ovocie neinfikujú, veľmi ľahko však prenikajú do plodov poškodených hmyzom (predovšetkým obaľovačmi), alebo mechanicky (napr. krupobitím). Preto proti moníliovej hnilobe ovocia bojujeme nepriamo, predovšetkým dobre načasovanými postrekmi proti pôvodcom červivosti. Druhým veľmi dôležitým preventívnym opatrením je sústavné zbieranie hnilého ovocia a jeho okamžité zakopanie hlboko do pôdy, aby sa spóry huby z vankúšikov vytvorených na povrchu plodov nedostávali do ovzdušia, pretože mikroskopicky drobné spóry sú unášané vetrom aj na väčšie vzdialenosti a pokiaľ dopadnú na poškodené ovocie, v prítomnosti vody vyklíčia a spôsobia známu hnilobu. Okrem toho je potrebné najneskôr pri jarnom reze odstrániť z ovocných stromov infikované zoschnuté ovocie - tzv. moníliové múmie, ktoré sú zdrojom infekcie najmä v jarnom období.

Listy počas niekoľkých hodín hnednú až černejú a zvinujú sa. Napadnuté kvety a listy ostávajú visieť na strome. Letorasty vodnatejú, neskôr menia farbu na hnedú až čiernu, usychajú, scvrkávajú sa. Vrcholy letorastov vädnú a hákovito sa ohýbajú. Infikované plôdiky sú vodnaté, svetlohnedé až čierne. Na koniec usychajú a scvrkávajú sa. Ostávajú visieť na strome. Ku infekcii sú náchylné mladé, nezrelé plody. Pri niektorých odrodách jabloní sa infekcia prejaví až v neskoršej fáze vývoja plodov. Ložiská spály na kmeni (rozlične veľké plochy chorého korkového pletiva) môžu dosiahnuť veľkosť niekoľkých decimetrov. Ak tieto lézie obkolesia celý konár, alebo kmeň, nasleduje odumretie celého konára, alebo stromu. Ak sú príčinou rozsiahleho odumierania v korune stromov nekrózy obopínajúce konáre, bývajú zoschnuté listy zvyčajne svetlejšie a opadávajú, v porovnaní z listami ktoré sú priamo infikované spálou. Lézie ktoré sú aktívne majú vodnatý vzhľad, povrch je lesklý, hladký, na povrchu sa môže objavovať sliz. Okraje nie sú ostro ohraničené, niekedy sú vyvýšené. Neskôr, keď sa množenie a šírenie baktérie zastaví, napadnuté korkové pletivo sa scvrkáva, je vpadnuté, na rozhraní so zdravým pletivom vznikajú praskliny. V prípade hrušky, duly a hlohu (do určitej miery) je typické, že napadnuté konáriky sú červenohnedé, zatiaľ čo pri skalníku a ostatných hostiteľských druhoch sú skôr svetlohnedé.